Tá pôvodná nebola v takejto gustióznej šálke. Bola v keramickom hrnčeku, voňavá a dobrá, chutila s krajcom chleba natretým bravčovou masťou. Neskôr aj s vianočkou, ktorú si dodnes pečiem sám.
Tam niekde dole, pod vinárskymi závodmi v Rači, na okraji vtedajšej Bratislavy. Okno a záclona, stará mama (mamina matka) v okne sledovala a komentovala každého, kto pred ním prešiel. Ak ho nepoznala, ohovorila ho rovnako usilovne ako susedku, s ktorou večer klábosila viac ako tridsať rokov.
Vyššie nad hradom, niekedy v roku 1963, na Mudroňovej, tam bola v kuchyni nadránom biela káva ako lusk. Vonku chlad, zakázané dvere smerom kdesi na povalu, nikdy som nevyšiel viac ako tri schody. Cestu mi zatarasila prirodzená "chladnička". Hrnčeky, hrnce, nádoby na masť. Kačaciu, bravčovú, husaciu. Kastrólik s polievkou odvčera. So špikom z hovädzej kosti, s mastným mäsom. Pre starého otca, opapu, ktorý tak veľmi ľúbil všetky tučné jedlá, korenie a soľ. Omama ho vždy okrikovala: Vieš ako ti to škodí! Ale s láskou mu večer čo večer, deň čo deň odkladala (čo nezjedol, pretože už nevládal) na schodíky vedúce do neba, tam hore, kde som nikdy nebol, ale za dverami, ktoré tam viedli, cítil som bázeň ako ten kto vchádza a predsa nevojde do krajiny za zrkadlom.
Tu je Bensdorp, prvé kakao. Naozajstné kakao, ktoré sme mali vďaka opimu. Otec mi často rozprával, ako na Vianoce dostával od zamestnávateľa lodný kufor plný zahraničných dobrôt. Medzi nimi trónila škatuľa kakaa, ale to bolo ešte dávno predtým ako som sa narodil. V časoch keď Západ nevoňal diaľkou zakázaného, keď sme boli jeho súčasťou. Pracoval v lodnej spoločnosti. Ten kufor mám ešte doma v pivnici. Prežil niekoľko sťahovaní, aby po mnohých rokoch zakotvil náhodou tam, kde teraz bývam ja. Má hádam sedemdesiat. Slušný vek. Jeho majiteľ tu už dávno nie je. O tom kakau som často počul, až mi ho raz náš drahý sused opi Winter daroval, niekedy začiatkom šesťdesiatych... v Piešťanoch, keď som prišiel vyšibať jeho opatrovateľku. On sa staral o výslužku...
Vôňa bielej kávy, omasteného chleba, kakaa, studené rána nad hradom, čierny pes Nero vo dvore, alebo rána v Rači u druhých starých rodičov, to sú moje prvé spomienky na Bratislavu. Omamné letá, horúci asfalt mesta, alebo osviežujúci vánok na konci sveta pod marhuľou. Naozajstné zimy, tunely v snehu cestou do školy na ulici Ľudmily Podjavorinskej, alebo v Rači, šmýkajúc sa na sánkach starou Barónkou. Keď ešte aj v Bratislave mrzli okná a mráz maľoval ohnivé kvety na skle dverí smerom do čiernej strašidelnej záhrady. Iný svet sme nepoznali. Ale vedeli sme o ňom.
Ilustračné fotografie: Bratislava&gbv=2&hl=sk&start=20&sa=N&ndsp=20 http://images.google.sk/images?gbv=2&hl=sk&q=Bensd http://images.google.sk/images?hl=sk&q=%C5%A1%C3%A1lka&btnG=Vyh%C4%BEad%C3%A1vanie+obr%C3%A1zkov&gbv=2
http://images.google.sk/images?q=Okolie+hradu+orp&btnG=Vyh%C4%BEad%C3%A1vanie+obr%C3%A1zkov
Fotografia vianočky: z článku Pre pozdvihnutie ducha, linka nižšie.
