Svet Stefana Zweiga (tip na dve knihy)

Autor: Boris Burger | 8.8.2014 o 21:02 | (upravené 9.8.2014 o 13:14) Karma článku: 6,06 | Prečítané:  1138x

Prednedávnom som sa dostal k autobiografickej knihe(*1) Stefana Zweiga (o. i., autora Amoku či Netrpezlivosti srdca)  Svet včerajška, ktorá zachytáva obdobie v rozmedzí rokov 1881 až 1941 s osobitným dôrazom na udalosti pred rokmi 1914 a 1939. Je to dielo nanajvýš aktuálne v dnešnej dobe, keď, možno, opätovne stojíme na pokraji vojny. Časy pred prvou a druhou, správanie médií, osobností, obyčajných ľudí, zachytené v tomto diele, sú nápadne podobné udalostiam dnešných dní. Kniha ma posunula k biografii o Márii Antoinette, ktorú stihol napísať v desaťročí plnom nádejí, že krvavé jatky boli posledné na ceste k zjednoteniu Európy a že budúcnosť znamená už iba mier. Povedané dnešným jazykom, Zweig bol jedným z prvých Európanov, k akým sa dnes hlásia mnohí. Horlil proti izolácii nacionalizmu, burcoval spoločne s Romainom Rolandom či Rainerom M. Rilkem svedomie kontinentu v časoch, keď slovo spisovateľa malo váhu. Úzkosť za vlasťou, svoje rakúšanstvo, pocítil až keď sa v cudzom svete cítil opustený. Kto je zvedavý ako sa Židia včlenili "príchodom z geta" do habsburskej ríše, ako spretrhali (na rozdiel od svojich východných bratov) konáre od kmeňov svojej prastarej viery a zlepili ich tmelom vlastenectva, pocitom istoty a domova vo fungujúcom spoločenstve, potrebuje čítať Zweiga. Európana, humanistu a predsa človeka zviazaného so svojou vlasťou, Rakúskom až do predčasnej, dobrovoľnej smrti..  

Stefan Zweig, Thüringische Landeszeitung (Archív TLZ)
23. február 1942, Petrópolis, Brazília (Archív Historického múzea mesta Viedne.)
Obálka Martin Mistrík (Aktuality.sk Foto: archív)
Panorama, 1993 (Michal Houba)

Zweig opisuje (dnes už predvčerajší) svet, akoby sa v ňom pohyboval iba on a jeho spolupútnici, slávne osobnosti tých čias (niektoré poznáme po mene, niektorí aj dôvernejšie - podnes). Vzťah k rodičom(*2) naznačí podrobnejšie iba v úvode, kde vykresľuje takmer dokonalú harmóniu habsburskej monarchie. Spolužitie so svojimi životnými družkami spomenie, nepriamo, dva razy. V prvom prípade sa čuduje (čitateľ má pocit akoby ho to napadlo práve pri písaní rukopisu), že v dobe hyperinflácie zvládali domácnosť v Salzburgu, odkiaľ sa tie šialené veľké peniaze v jeho dome vzali?(*3) A v druhom, keď opustil Starý svet. Opäť, akoby žil výhradne sám, akoby množné číslo použil iba akýmsi nedopatrením. Sobáš s jeho druhou manželkou, ktorého opisu sa nevyhol - predsa je to výnimočný zážitok - je prerušený americkým úradníkom, ktorý sa práve dozvedá o nemeckom vyhlásení vojny Spojeným štátom. Zweig sa tak stáva vlastne nepriateľskou osobou. Stačilo pár minút... Osudy rodiny po prvej veľkej vojne v knihe nespomína. V závere diela sa vracia k matke, ale je to už na počiatku besnenia nacistickej ideológie (takmer na samom konci autobiografie), ktorej následkov sa, chvalabohu, nedožila..

Dvaja priatelia ma naviedli na túto skvelú knihu, že som neváhal urobiť si radosť (čítal som v mladosti jeho román a poviedku) už napohľad peknou  buchľou! Hriala ruky a tešila oči svojou vkusnou úpravou, hladila dušu prísľubom tajomného čítania o nedávnom svete, v ktorom žili ešte moji vlastní a starí rodičia.

Zopár postrehov z oboch kníh:

Na Zweigovi fascinuje ten súčasný spôsob myslenia, vyjadrovania, ktorým je tak veľmi blízko k čitateľovi, akoby bol stále medzi nami (čo je, asi, vlastné všetkým veľkým spisovateľom). Človek sa presunie literárnym strojom času do sveta minulosti, nie historickými knihami o faktoch a ich dôsledkoch, ktoré poznačili našu súčasnosť (tie ale nevidia ako padá (a vonia) dážď na Paríž v roku 1932 - čo básnik dokáže pretaviť do jedného verša) - ale prenosom do časov minulých, kam nás, s našim dnešným vedením či poznaním, akoby mu dobre rozumel, vedie na tajuplný výlet. Pritom je sám tvorcom biografií, z ktorých máte pocit, že bol ich priamym aktérom. Má brilantný štýl a jeho pohľad na motiváciu a správanie historických osobností je ovplyvnený vzťahom k práci Sigmunda Freuda.

Netrúfam si recenzovať, chcel by som iba pripomenúť širokými masami takmer zabudnutého autora, ktorý v desaťročí pred nástupom diktatúry nacizmu zaplavoval svet svojimi dielami (aby rovnako zažil pálenie svojich kníh, vyraďovanie a chrbty svojich včerajších priateľov na ulici).

Svetom včerajška vstupujeme do dokonalého prostredia monarchie, kde má takmer každý jedinec svoje miesto, istotu, ktorá pomaly preniká, táto vymoženosť slobodného človeka (sloboda jednotlivca má, podľa Zweiga, v monarchii naozaj významné miesto) až do najnižších vrstiev spoločnosti. Samozrejme, Zweig, ako syn zo zámožnej rodiny, ktorej doslova nič nechýbalo, pozerá na svet, asi, mierne inými očami ako, napríklad, syn viedenského fiakristu. Zweig vníma prosperitu čias. Trochu neskôr. ale predsa si všíma aj prebudenie robotníkov. Nástup socialistov, komunistov aj nacizmu.

Dozvedáme sa o nenávidenom školskom systéme, ktorý v našich nástupníckych krajinách prežíva trocha dodnes (bifľovať, vedieť, nediskutovať s pedagógom). S.Z. v tom videl zámer potlačiť to, čo je mladosti vlastné: energiu, živočíšnosť, ubiť v študentovi čo i len nápad búriť sa vyčerpaním jeho tela (dlhé sedenie v nevetraných miestnostiach na nepohodlných stoličkách) a duše do úmoru. Hovorí o pokrytectve mravov a horlí za súčasnosť (skúsenosť zo života v Novom svete krátko pred svojou smrťou), kde sú vzťahy medzi mužmi a ženami úplne prirodzené od školských rokov, založené na priamosti a bez zbytočnej prudérnosti...Mladosť v monarchii má červenú. Zelenú majú muži po štyridsiatke, s mladosťou sa nepočíta, na mladých sa spoločnosť pozerá s nedôverou. Tridsaťročný ba aj štyridsaťročný básnik je v takejto spoločnosti príliš mladý, hovoria o ňom ako o nádejnom literátovi. Tridsaťročný muž je príliš mladý aj ako vhodný ženích. V dobrej židovskej rodine sa kádruje až do posledného kolena. Taká svadba, prípadná svadba, sa rozoberá z každej strany, z každého konca, čo je a čo nie je vhodné. Ak nejaká príbuzná zo schudobnenej vetvy nemá na veno, postarajú sa ostatní z rodiny, ktorí mali viac šťastia...

Pikantériou je počet prostitútok na uliciach Viedne v roku 1900, niečo nemysliteľné o štyridsať rokov neskôr.  Tieto dámy sa musia podrobiť dvakrát týždenne lekárskej prehliadke. Čuduj sa svete nie sú škandalizované svojimi susedkami - napríklad v Paríži, kde spolunažívajú v nájomných domoch ako rodina, sa vedú pod pazuchou s čiernymi zákazníkmi a nikto sa nečuduje. V katolíckom Rakúsku sa rodilo oveľa viac detí mimo manželstva ako v ňom (na vidieku). Tu je trocha vidno, že vplyv cirkvi je súčasníkmi mierne démonizovaný. Hovoríme o časoch pred vyše sto rokmi... Minulosť niekedy vidíme skreslene, mysliac si, že my sme tá spoločnosť, ktorá je niekde ďaleko vpredu.

Dozvedáme sa o vplyve divadla a umenia na spoločnosť. Posledný kočiš miluje veľkých hercov z Hofburgu rovnako ako vyznamenaný študent gymnázia. Ministerský predseda na ulici nevyvolá ten záujem, čo veľký herec Josef Kainz. Ministra si nikto nevšimne, no operná diva neujde záujmu práčky, prostitútky či veľkomožnej grófky. Všetky spája úcta k herectvu. K hudbe, k literatúre. Viedeň na konci XIX. a začiatku XX. storočia je rajom umenia. Koria sa mu všetci. Od robotníka po podnikateľa. Od mešťana po šľachtica.

Zweig nás vedie idylickým záverom XIX. storočia, no neprikrášľuje. Významnými kultúrnymi a civilnými udalosťami pred veľkou vojnou, nádychom po nej a  časom nádejí až do vypuknutia druhej svetovej vojny.

Ani on sa nevyhol, ako mnohí spisovatelia tej doby, riadenej návšteve Sovietskeho zväzu. Videl tam jedenásťročné dievčatá, ktoré mali v školských laviciach uložené Hegelove spisy. Pochopil, že jeho cesta je riadeným humbukom, keď našiel vo svojej izbe list od anonymného autora, ktorý popísal situáciu v štáte.

Pre dnešok, ktorý možno stojí opäť na prahu vojny, je táto kniha nanajvýš aktuálna prechodom z toho relatívne pokojného života, ktorý podporuje viera vo výdobytky techniky zo dňa na deň prebudením vášní, zakalením studní jedom nenávisti. Zo zdanlivého pokoja prichádza búrka. Mravný chaos. Po desaťročiach prosperity, napriek negatívam, ktoré autor spomína, dochádza k jej narušeniu.

Rovnako aktuálna je biografia dcéry našej panovníčky Márie Terézie, manželky Ľudovíta XVI., Márie Antoinetty.

Mala necelých pätnásť, keď ju spojili s francúzskym dauphinom v snahe takto zabezpečiť mier a istoty pre habsburskú monarchiu. Kráľovnou sa stala na prahu dospelosti, vo vedomí, že je to Božie riadenie. Nešťastná v manželstve (Ľudovít bol sedem rokov sexuálne neschopný, až po návšteve a odporúčaní Jozefa Druhého brata Márie Antoinetty sa podrobil lekárskemu zákroku, ktorým sa problém čiastočne vyriešil) sa venuje radovánkam a netuší ani trochu ako žijú jej poddaní. Od nadšeného privítania v Paríži (etiketa jej to dovolí až tretím rokom po príchode do Versailles) až po popravisko, kde na ňu pľujú jej bývalí obdivovatelia, sa dozvedáme množstvo faktov o jej živote, o Veľkej francúzskej revolúcii, o neuveriteľne hrdinských skutkoch, ktoré podnikli na jej záchranu titani ducha či jej verní poddaní uprostred mora nenávisti. Trpíte spolu s ňou, plačete spolu s ňou. Miesta pre radosť v knihe takmer nie sú. Zweig poctivo prekutal archívy a korešpondenciu jej priateľov aj katov.

Nie je to romantické čítanie o jej nespočetných milencoch, čo autor veľmi rozumne pomocou dokumentov vyvracia. Dobové škandalizovanie považuje za nenávistné politicky motivované pornografické výmysly (to poznáme aj z našich krajov, o jej matke sa hovorievali rovnako nezmysly, ktoré sa tradujú dodnes) dobového bulváru. Mária Antoinetta prežila nesmierne bohatý život - presne v tom zmysle, čo si pod bohatstvom predstavuje bežný človek - ktorý nabral šialene tragické obrátky. Jej utrpenie gradovalo deň za dňom. Z priemernej ženy, ľahostajnej a pohodlnej ženy, ktorá užívala všetky prípustné radovánky života, aké (možno) dnes už ani nemožno zažiť (kde prakticky neexistuje tabu, tam už neexistuje ani rozkoš z jeho prekročenia) sa zrodila naozajstná kráľovná.

Kniha je zaujímavým záznamom zmeneného správania ľudí v období veľkých premien. Od malej škáry v potrubí až po zaplavenie celej priehrady vodou vášne, nenávisti, neúcty, mravného chaosu, nepochopiteľných protichodných názorov... Opäť, Zweig veľmi podrobne čerpal z dobových zápisov, súkromných listov aj z rozhodnutí Konventu, jakobínov, Robespierra, Dantona, kráľa a kráľovnej. Z listov Márie Terézie. vyslanca Mercyho, ale aj neskoršieho cisára Leopolda či Františka, ktorí svoju pokrvnú príbuznú zvysoka okašľali tým, že na jej záchranu nepohli prstom...

Stefan Zweig (ktorý mi svojimi nádhernými knihami presvietil jeden letný mesiac viac ako slnko na oblohe) ukončil svoj život v brazílskom exile pod dojmom správ o kultúrnom barbarstve nacistov. V roku 1942. Niekoľko hodín po tom, čo dopísal Svet včerajška.

"Poznané zlo zaväzuje človeka, aby mu čelil všetkými prostriedkami." Tie slová síce nenapísal Stefan Zweig, ale platia. Majme sa na pozore, aby nám tak ako Zweigovi na obranu našej ľudskej dôstojnosti nezostal napokon jediný prostriedok: odchod z tohto sveta. - Pavel Vilikovský vo svojej recenzii na Svet včerajška. SME -1995.

 

 

 

Svet včerajška sa práve teraz predáva v kníhkupectvách. Mariu Antoinettu, vydanie z roku 1993 som si požičal v knižnici.

 

 

 

(*1)Príliš málo sa zaoberá vlastnou rodinou, počnúc rodičmi, končiac vlastnými vzťahmi s nežným pohlavím.

(*2)No, vzťah... skôr opisuje ich spoločenské postavenie zámožnej židovskej rodiny, ktorá,  ako desiatky tisícov Židov tých čias, splynula so svojou rakúskou domovinou.

(*3)Ale opäť priamo nespomína svoju manželku.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?