Vnuknutie. Asi tak by znel môj slovenský názov filmu Inception. Christopher Nolan natočil po Temnom rytierovi výnimočný film. Utekajte do kina! pokračovanie článku
Včera som sa v HN dočítal, že v USA stojí "chirurgický zákrok" vytiahnutie kliešťa 1200 eur (informácie pre turistov). Tá informácia ma šokovala. Aj touto cestou ďakujem pani pohotovostnej doktorke z nemocnice na ......... v Bratislave, ktorá mi ho vytiahla z pre mňa nedostupného miesta zadarmo :). Tak sa mi vidí, že naše zdravotníctvo nie je naozaj zaplatené a že je dokonca niekedy hlboko podhodnotené. Nehovorím, že 1200 eur je správna cesta. To nie. Ale jedno som si trochu uvedomil: berieme úplne ako samozrejmé, veci, ktoré samozrejmé vo svete nie sú. Zaplatíme poplatok a starajte sa... Neviem, koľko sa za zákrok u nás účtuje. Ale predpokladám, že podobne ako v mojom prípade, lekár ho ani nezapíše, ani možno nevypýta poisteneckú kartičku. Neviem ako Vy, ale mňa tá naša ľudskosť stále fascinuje... a nečudujem sa, že vo svete sú lekári naozaj zámožnými ľuďmi.
Aby bolo jasné: volil som pravicu, pretože Ficovi neverím. Volil som SaS, pretože si vážim dvoch ľudí v nej, s ktorými sa trochu poznám. pokračovanie článku
Viacerí z nás (účastníkov stretnutia Bratislavský Pride) sa zhodli v názore, že polícia nezlyhala. pokračovanie článku
Kino Mladosť je najstaršie kino na území Horného Uhorska (niektoré pramene uvádzajú, že na celom území bývaleho Československa). pokračovanie článku
Ak ležíte v nemocnici a nemajú liek, ktorý by vám pomohol, nezúfajte. Ak máte ochotného človeka, ktorý zájde k odbornému ambulantnému lekárovi (aby ho predpísal), je problém predsa vyriešený! Mal by byť. Vyzerá to jednoducho, ale nejde to... pokračovanie článku
Benzínka Avanti, Eisenstädter Strasse - tam, kde sa cesta rozdeľuje na Jarovce a na Berg. Včera večer. pokračovanie článku
V Medickej záhrade, ktorá je pre centrum Bratislavy akýmsi "mikrocentralparkom", oázou pokoja a oddychu, sú sochy dvoch významných mužov. Martina Kukučína a Alexandra Petőfiho. Petőfi je temer vždy obklopený kyticami a vencami . Pod Kukučínom je miesto na uloženie kvetov prázdne. Ako je rok dlhý, nič sa nemení.
Niekoľko pár desiatok metrov odtiaľ je sídlo Matice v Liga pasáži. A ešte pár metrov, kúsok za ním, je sídlo najslovenskejšej strany všetkých čias: SNS. Vždy mi napadne, že sa tí páni "vlastenci" vlastne najviac boja úprimného vlastenectva. Aj takého obyčajného, "odsrdca", ktoré sa prejavuje trebárs aj položením kytice, aspoň občas. To by ale musel zdvihnúť zadky - prestať plano rečniť - a ísť niečo urobiť aj bez televíznych kamier. Je pravda, že pri tom ich nikto nevidí :) A na tom sa ani nenazbierajú voličské hlasy... Ale opustenú sochu, od svetoznámeho Meštroviča, stojacu oproti pekne upravenému súsošiu Alexandra Petroviča (Petőfiho) si po tieto slnečné dni všimneme viacerí (aj pre veľkokapacitný kontajner, ktorý je uložený priamo za ňou...).
V supermarkete potravín obchodného domu TESCO na Kamennom námestí sú dlhé rady pred pokladňami. Takmer v každej druhej berú iba platby v hotovosti. Ale to zistíte, až keď sa posuniete bližšie. V tomto prípade to znamená, že až keď si vystojíte v "šóre" niekoľko minút. Nie je možné z diaľky niekoľkých metrov dovidieť na kus papiera , kde je napísané, že bankomatovou kartou platiť nemôžete (je to tam napísané inak, podstata je rovnaká). Jeduje ma to. Kto tam chodí nakupovať, vie o čom hovorím. Keď sa supermarket potravín rozširoval, veril som v zlepšenie, ale povedané s Hellerom: Každá zmena vedie k horšiemu.
Auto prudko zabrzdilo, hodilo ma dopredu... Nabehli sme na obrubník. Pred nami postava. Búši na sklo. V tvári zúfalý výraz. Blondínka v dlhom kabáte... Prosím vás, môžete ísť za tou električkou - ukáže na trať smerom k Manderle - nechala som v nej tašku s obrazmi? Pozriem na vzďaľujúcu sa štrnástku, blíži sa práve k Tescu, a zavelím: Nasadnite! pokračovanie článku
A čo, keď má rakovinu? Nech sa neposerie! Povedala mladá žena a zaliala slová koňakom. pokračovanie článku
Má pravdu Milan Lasica, že ho sledujú všetci (nie Lasicu, bulvár, prosím), alebo je to tak, že by sme tie "správy" pokojne prečítali iba preto, aby sme sa presvedčili, že sme lepší, iní? pokračovanie článku
Viedeň bola temer mrazivá. Po horúcich dňoch sediac v záhrade pri stole, popíjajúc ružový Sauvignon a kávu, jediac pizzu a majonézový šalát :) (je mi zima, uvedomil som si v tieni). Priateľov zalievalo slnko a ohrievalo vhodné oblečenie. Ale aj tak bolo teplo pri duši najdôležitejšie. Máme šťastie, že žijeme tak blízko mekky streoeurópskej kultúry. Bez sebapodceňovania... pokračovanie článku
Prebehol som Baumax, kde úspešne odignorovali akýkoľvek pokus o zmysluplný dialóg, utekajúc predo mnou, že by ich nedobehla ani Marion Jonesová. Predavači, od ktorých som chcel iba radu, kde kúpim, s odpustením, dekel splachovacej nádobky záchodovej misy, ktorý rozmlátili majstri z havarijnej služby. Ordinárne, ale dôležité :) pokračovanie článku
Tak to sem napíšem. Večer som našiel na záchode mokrú stenu. Dúfal som, že suseda iba "niečo" bokom vyliala. Ráno sa naplnili moje najhoršie (tajné, nechcel som si to pripustiť) obavy. Už aj v izbe je fľak a škvrna na "vécku" siaha do výšky dospelého človeka. Privolaná havarijná služba rozsekala murivo a skonštatovala, že tečie "stúpačka v šróbení". Za nesmiernych "pomocných" nadávok (pri nervozite a chvatnej práci rozbili nádobu záchodovej misy), mi oznámili, že do utorka odstavia vodu (to môžem predsa aj ja), pretože oni sú iba na to, aby našli závadu... Tak som im nakričal, aj za tú misu (priznávam), že si vyprosím vulgárnosti vo svojom byte, a že keď chcú, nech teda idú, ale že potom pôjdem niekde aj ja (stále neviem, kam som chcel ísť :). Odvtedy sú ticho a pracujú (aj keď hovorili, že majú nahlásených ešte niekoľko havárií). Niekedy je dobre riskovať zvýšenie tlaku. Niektorí inštalatéri sa za tých 19 rokov nezmenili (myslím, že noviny na záchode by zmiernili dopad "majzlíka" a ten (záchod) by bol teraz v poriadku, okrem nadávania a "šlendriánu" čo je stará známa vec v tejto profesii - nielen v nej - je nové iba to, že teraz makajú). Počkám čo vymyslia a idem zháňať novú nádobku. Na niečo je naozaj dobré, že veľké obchody sú otvorené aj v nedeľu. Ale šľak ma ide trafiť aj tak... Ozaj, prečo sa prihodia (veľmi často) také galiby práve vtedy, keď je pracovné voľno? Murphyho zákony?
Pôvodne to bola krátka správa Germe (reakcia na jej poznámku, v diskusii úplne hore), nakoniec som si to rozmyslel a prekopíroval ju sem (a doplnil) na blog. Možno bude stáť za ďalšiu zaujímavú debatu, akou bola tá predošlá... pokračovanie článku
Keď si porovnám ceny niektorých základných potravín v nemeckých (rakúskych) a slovenských obchodoch, často mi napadne, že tie naše sú vyššie. Prečo? pokračovanie článku
Bratislavská synagóga, rovnako ako ostatné na Slovensku, nie je prístupná kedykoľvek ako katolícke kostoly (aj tie majú obmedzenia, samozrejme). Na jeseň som preto využil možnosť navštíviť židovský chrám v Bratislave. Na sviatok Rosh Hasana. Nový rok. pokračovanie článku
Parkovisko pred Tescom na Zlatých pieskoch, sobota doobeda. Vraciam sa do auta pre doklady (čo keď ho náhodou vykradnú?). Upriem pohľad na zadné dvere. Sú plné farebných škrabancov a jamiek. Šľaka! Stačila chvíľa... Skloním sa, nasliním palec a skúšam, či to predsa nie je iba farba, či je poškodený aj plech? Smola! Stačilo dvadsať minút... Obdratý je aj blatník. Čo už? Blíži sa chlapík s Nota bene, nechám to tak, zdvihnem sa, ešte si bude myslieť, že som zlodej. Ale mrknem ešte raz, poočku, aby nezbadal, pretože sa hanbím (vždy, keď vidím predavača Nota bene, cítim sa skľúčene). Vtedy zbadám ešpézetku. Nie je naše! Vydýchnem si a v duchu sa smejem, keby ma tak zbadal jeho majiteľ? Prechádzam vedľa, otočím sa, motám sa okolo vozidiel. Konečne! Šľaka, to som magor, rovnaký model! Podídem k nemu. Inštinktívne pozriem. To isté poškodenie (alebo veľmi podobné). Zanadávam, opakujem čistenie, skúšam... Palec je čierny. Autíčko púšťa špinu, ale preliačiny ostávajú. Predavač Nota bene na mňa pozerá, či mi švitorí, či som sa rozhodol čistiť palcom všetky, alebo či maskujem pokus o vykradnutie(?)... Vtedy pri ňom niekto zastane a zavolá na mňa: Tak poď už! Čo tam robíš? Doklady mám pri sebe! - a zatvára dvere navlas rovnakého.
Asi mesiac čítam Nový Čas a Plus jeden deň. Voľakedy som sa bulváru vyhýbal, urobil som chybu. Až teraz presne viem čo mi na ňom najviac prekáža. Jeden konkrétny prípad: dnešná titulná strana NČ. pokračovanie článku
Čítanie reakcie SMK na nové rozdelenie diecéz mi pripomenulo dve veci, na ktoré zabúdam, ale uvedomujem si ich často. Iba v nevhodnú chvíľu, ako napríklad teraz, keby som už chcel spať (písal som to večer a počas toho zaspal): Katolícka cirkev je v kríze (čo nie je nič nové, v kríze je už niekoľko sto rokov, ale stále je tu), pretože napriek všetkým skúsenostiam s nacionalizmom, tento do nej naďalej presakuje a cirkevná hierarchia dovoľuje politickým predstaviteľom hovoriť v mene katolíkov, čo je absurdné. Nie sme o nič ďalej ako v časoch Andreja Hlinku. V cirkvi sú politika a nacionalizmus rovnako prítomné ako v časoch tuhej maďarizácie. Rozdiel je iba v tom, že sa nevarí maďarský, ale už aj slovenský guláš. SMK hovorí o 400 tisícoch maďarských veriacich. Chcel by som to vidieť, naozaj... a Slováci sa tvária, že temer desať percent Maďarov na Slovensku nič neznamená, že to nie je dôvod, aby sme mali maďarského biskupa, maďarskú diecézu. Aj to sa dá pochopiť, máme z Maďarov strach, že sa odtrhnú, je to v nás odvtedy, čo sme sa odtrhli, my sami, od Čechov. Maďari? Veď im slúžime omše v ich rodnom jazyku. Nuž, Boh nemá národnosť, ani politickú príslušnosť, ale, ak si moji spoluobčania prajú svoju diecézu, nech ju majú, platia rovnako dane ako ja. A sú rovnako platnými občanmi tejto republiky ako ja. Iba mi je smutno z poznania, že aj katolíci si naďalej rozumejú podľa národnosti a nie podľa viery. Že to nerieši cirkev, ale že do toho tárajú politici. A je úplne jedno či ide o Slovákov alebo o slovenských Maďarov. Zdá sa, že latinská bohoslužba mala svoj zmysel. O vieru nejde určite. Pretože v náboženstve predsa nejde o jazyk, ale o potrebu pochopiť. A mohlo by byť ponúkané akýmkoľvek spôsobom, v akejkoľvek reči, keby bolo príťažlivé, nájde si svojho adresáta, toho, ktorý bude chcieť rozumieť. A to je tá druha vec, na ktorú často myslím. Ján XXIII. by sa čudoval.
Sledujem celý deň televíziu TA 3. Dokola to isté, vraj Libanončan uniesol vlastné deti matke. Pokiaľ viem ešte nie sú manželia rozvedení. Nikde som nezachytil dôkaz, že pán Hammúd odniesol deti zo Slovenska. Keby aj. Ak jestvuje nejaká oblasť, kde majú ženy jasne "navrch" pred mužmi, je to práve tu, v tomto a teraz. Neveríte? Inak by sa ani nemohlo stať, že všetci poukazovali nedávno na Adamkovu mamičku, málokto spomínal zodpovednosť otca. V tom prípade som bol samozrejme na strane jeho mamy. Dnes rozmýšľam, kto automaticky pozerá na "zlého" Libanončana, kto si dokonca na článkoch prihrieva protimoslimskú polievku, bez toho, aby trocha uvažoval. Čo vlastne vieme o rodine Hammúdovcov? pokračovanie článku
Hľadal som tú báseň na nete. Vyšla v Listoch pred 39. rokmi. Niekde doma, najskôr v pivnici, ju mám. Ukrytú v zažltlých novinách, ktoré prežívali v tých rokoch pod viacerými názvami. Praha Jana Palacha. Už si nespomínam, kto bol jej autorom, ale niektoré slová mi utkveli v pamäti naveky, aj tie o dupote býkov. Blíži sa výročie Palachovej samovraždy. Písalo sa o samoupálení, o sebaobetovaní, o nerozvážnom čine, o všetkom možnom. Samovražda Jána Palacha na protest proti tomu, čo sa dialo v ČSSR po auguste 68, bola obrovským aktom zúfalstva a vzdoru. Nevídaného v československých dejinách. Boli aj iní, ktorí to zopakovali, ale Palach je symbolom neopakovateľného. Nikdy nezabudnem na zábery z pohrebu. Masa ľudí, vence, dôstojnosť. A tichý vzdor. Neviem o tom, či má Jan v Bratislave ulicu nesúcu jeho meno. Je to hanba pre Slovensko. Báseň Praha Jana Palacha som na nete nenašiel. Výročie mi pripomenulo vysielanie spravodajskej televízie. V ten deň pred 39. rokmi sme pri rozhlase po drôte onemeli. Mysleli sme, že sa zrúti svet, že všetky krivdy odčiní a všetko navráti späť horiaca fakľa jeho tela. My, ktorí sme vtedy žili, nemôžeme zabudnúť. Hrdina Palach. Naozajstný, skutočný frajer. Aj keď to bolelo ako sviňa, aj keď možno ľutoval. Kto vie, čo cítil v tých okamihoch jeden z nesmrteľných svetovej histórie? Jediný v našich životoch, jediný v našej krajine. V Československu.
Venované Jurajovi Daubnerovi, signatárovi Charty 77, Slovákovi v Prahe. Žijúcemu v súlade so svojím svedomím. Vtedy aj dnes.
A tady dusají Picassovi býci.
A tady pochodují Daliho sloni
na pavoučích nohách.
A tady bijí Schoenbergovy bubny.
A tady jede pán de la Mancha.
A tady Karamazovi nesou Hamleta.
A tady je jádro atomu.
A tady je kosmodrom Luny.
A tady stojí socha bez pochodně.
A tady běží pochodeň bez sochy.
A je to prosté. Kde končí
Člověk, začíná plamen.
A pak v tichu slyšet drmolení
Červů popela. Neboť
Ty miliardy lidí v podstatě
Drží hubu.
Praha Jana Palacha (Miroslav Holub)
Dovolené je temer všetko(?). Ale platí to naozaj pre všetkých(!), aj pre tých, ktorí právo na slobodu prejavu najviac presadzujú. Ani si niekedy neuvedomujú, čo im taký "danajský dar" prináša, zodpovednosť a povinnosť prijať aj iný názor, k čomu sa niekedy nechcú "anizaboha" podriadiť(napríklad pri výklade kódexu správania, ktorý vypracuje, zvyčajne v súlade so všeobecnými spoločenskými normami, šéf nejakého "klubu"): pretože- práve preto (aj pre slobodu), existujú hranice, čo sa toleruje a čo už nie (ako povedali klasici, voľne: Budem brániť vaše právo povedať čo si myslíte aj keď s vami nesúhlasím-ale aj, opäť voľne: Vaša sloboda končí tam, kde sa začína ohrozovať sloboda druhých:).- Je na to zákon, no niekomu stačia zásady slušného správania. Takí oň nemusia dbať, pretože ho majú v "sebe" (zákon) od mamy. Ale, potom mi napadlo, že "jeden nikdy nevie", čo "blesne" hlavou zákonodarcovi a čo včlení do zákonníka (alebo kódexu:), už preto by som sa na mamu vo všetkom nepoliehal:) Aj na križovatke sa môžeš zraziť s blbcom. Z pôvodného: Najhoršia je zrážka s blbcom (vtedy sa nám občas prihodí, že bontón ide bokom a naše mamy sa "tam hore" musia červenať:). No, ale basa nám za hlúposť nehrozí, iba výsmech. Od tých múdrych bolí... Ale, keď si to uvedomujeme, nie je to možno s nami až natoľko zlé. pokračovanie článku
Platíme viac ako voľakedy, služby sú rovnaké(?). pokračovanie článku
Dnes ráno môj syn zistil, že nemá doma notebook. Uvedomil si, že ho asi zabudol v piatok večer na čaji. Notebook je slušne drahá záležitosť, ale to čo bolo v ňom, to sa nedá spočítať v peniazoch. Niekoľkomesačná práca, údaje, ktoré boli v nenávratne. Aspoň to tak vyzeralo. Pred chvíľou sa vrátil z Dobrej čajovne na Kollárovom námestí v Bratislave. Neveril som očiam. Odložili mu ho. Chcel sa nejako poďakovať. Dostal radu: Príďte opäť na čaj! Ozaj, pripravujú ho excelentne. Skvelí ľudia. Vďaka!
Prežil som márny život(?). Niekto sa ma usiluje presvedčiť, že všetko tu bolo zlé, pretože sme držali huby a neangažovali sa ako Dominik Tatarka, Václav Havel, Juro Daubner, Hana Ponická a viacerí iní... pokračovanie článku
Pred mesiacom mi umrel sused. pokračovanie článku
Napriek tomu, že s každou cigaretou, ktorú si vytiahnem zo škatuľky, zatĺkam klinec do svojej truhly... pokračovanie článku
Uprostred cesty zastavil nový Volkswagen. Za volantom čiernovláska, na očiach tmavé okuliare. Zamávala mi. Záhada... Kto to je? Vystúpila, zabuchla dvere, otvorila kufor. Niečo vyberala. pokračovanie článku
Keď som vystúpil z autobusu v Petržalke - kúsok za Lidlom, pri novom kruhovom kostolíku, ktorý má vežu "ako cestu do neba", ovanul ma zápach. Nebola to vôňa leta, ale útok bojovým plynom... pokračovanie článku
Včera, keď som čakal pred Tescom na električku (na kameňáku), sledoval som čínsku rodinku. Dve mladé ženy, asi osemročný chlapec a "šušník" v kočíku. Obhrýzal podrúčku, gúľal očami. "Líčiská" ako tenisové lopty. Mladé baby ho "žrali." Možno to bola mama s dcérou, syn a "poškrabok" v perinke. Manžela som nevidel. Kým prišla električka tešil som sa z pohľadu na nich. Nedalo sa nepozerať, pretože to bola naozaj chutná família. Predovšetkým ten škrečok :o) v kočíku, ktorý pri nástupe chalan chytil do rúk a ťahal sa po schodoch dnu prvý. Ako dospelý chlap. Váha to bola riadna (bol obťažkaný taškami), nebola to bugina ako za našich čias. Ženy pomáhali zospodu. Keď nastúpili, vykročil som aj ja na stupienok - a vtedy som začul pani na chodníku, opierajúcu sa o francúzsku barlu. Sprisahanecky zahlásila smerom ku mne: Čo tu robia tí šikmookí, načo sem chodia? Nevedel som v tom okamihu od prekvapenia čo na to povedať, dvere sa už už zatvárali, iba som zahlásil nezmyselne ako idiot: Lepšie ako hlúpi Slováci! Niečo podobné som ešte nezažil. Urážky Vietnamcov na "čínskom" trhu áno. Ale tu ma prekvapilo, že tá bosorka reagovala na rodinu, ktorá pôsobila nadmieru idylickým dojmom. Myslel som, že niektoré staré "dámy" milujú pekné ružové obrázky. Tento bol reálne ružový. Ani to nepomohlo!
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
