Niekedy to ani nie je diskusia, resp. komentár k článku. Niekedy si diskutujúci spomenie na politické alebo náboženské "pozadie" autora, ak je náhodou (autor) kňaz, liberál, krajný liberál, stredoľavý, stredopravý, krajný pravičiar, krajný ľavičiar, konzervatívec., alebo sympatizant pravice(ak také niečo na Slovensku existuje) alebo ľavice (ja vlastne vôbec neviem čo tieto prívlastky znamenajú), a začne od veci. Napríklad: Čo nám to tu autor vešia na nos, veď je jasné, že je to typický komanč, už v článku z mája 2005 sa vyfarbil, mňa nobalamúti... A cituje doslovnú pasáž "závadného" článku, ktorý už viac ako rok odpočíva na nete... Ba, podaktorí kopírujú diskusné príspevky s neomylnou istotou idú dozadu niekoľko mesiacov a hľadajú spomedzi 500 príspevkov ten inkriminovaný, usvedčujúci :) Málokto z nás rozmýšľa nad tým, čo kto povie, pretože ho predovšetkým zaujíma kto to povie. Ak máte raz nálepku, že ste napríklad "bigoťák", nezmyje to z vás ani prísaha slobodomurárom, verejne na námestí. Niektoré články vyvolajú diskusiu, ktorá vôbec s textom nesúvisí. Aj tak dobre :)
My čo píšeme, máme ešte jednu veľkú vymoženosť, okrem diskusií k článkom, stretávame sa, virtuálne, aj na interných diskusiách, len pre blogerov. Pravidelne temer tí istí (pridajte sa aj Vy čo iba nazeráte :), aj keď podľa údajov, ktoré som nedávno zachytil, je tu približne 7000 blogerov, reálne činných, píšucich, je iba niekoľko sto. Podľa mňa, hádam, dvesto. Najaktívnejší je Stano Krištofík a donedávna Stella Geburka Hanzelová. Stano dokáže s pokojom Angličana napísať dva články denne a Stella, keď ju pochytí tvorivá nálada, sype svoje texty "akoby z rukáva" so železnou pravidelnosťou. Niektoré intímne, niektoré verejné. Také, ktoré sa dotýkajú súčasných problémov. Niekoho politika nezaujíma, ani ekonomika, ani občianske problémy, krásne fotografie, postrehy zo spolunažívania, atď., uprednostňuje príbehy, poéziu, prózu. Niekto zo života a niekto z "vnútra" blogujúceho.
Pred niekoľkými hodinami, čítajúc vyjadrenie chorého blogera, že ho konečne opúšťa chrípka, mi napadli tieto myšlienky: všetci sme tu ako rodina. Aj čitatelia. Rovnako ako v rodine, niektorí sa "nenávidíme", niektorí sa prehliadame a niektorí sa máme radi. Ja mám rád diskutéra Sugrívu:) Pozdravujem ho! Ak si to neprečíta, aj tak ho pozdravujem. Teda, viacerých mám rád, ale on je klenotom zo starej školy. Samozrejme, okrem tých čo píšu, tých sa nepatrí menovať, ale mať očko u najvtipnejšieho diskutéra, to je dobrá vec, no nie? Minimálne preto, že za jeho humorom sa ukrýva múdrosť, ktorá v pravý čas pomôže nejednému z nás.
Dnes je sviatok a mne prišlo na um (neviem prečo práve dnes): že blog nás združuje ako v kaviarni. Nejedným osamelým nahrádza priateľov. Neidealizujem si ho, je to tak. Niektorí sa dokonca stretávame. Či už na stretnutiach blogerov, alebo aj na ministretkách v súkromí, o ktorých vedia iba zainteresovaní. Blog priniesol viacerým blogujúcim pocit, že nie sú sami, aj keď veľakrát obkolesení rodinou (paradoxne) sú. Majte pekný, dušičkový večer!
