Okolo vás, v autobuse, na uliciach, všade samí černosi. Spomenul som si (ako správny flagelant:) na všetky krivdy, ktoré kedy bieli muži (nikdy sa nehovorí o bielych ženách:) spôsobili Afroameričanom (korektné označenie čiernych). Samozrejme, cítil som sa rovnako vinný ako každý sviniar, ktorý voľakedy našich ľudských bratov inej farby pleti zotročoval. Cítil som sa vinný, už keď sme nastupovali na bulvári Malcolma X, ale to sme boli v autobuse, hádam, piati. Ako sme sa približovali k centru, dopravný prostriedok sa zapĺňal na prasknutie. Už som sa ani neobzeral okolo seba. Hľadel som na svoje bieloskvúce tenisky a modlil sa, aby sme už vypadli (z toho čierneho mora navôkol) von...
Stalo sa, konečne sme boli vonku, ale na uliciach to bolo rovnaké. Všetci turisti v ten deň asi obdivovali Downtown, pretože okrem našich bielych prdelí tam žiadne iné neboli. Tak sme sa pretĺkali po chodníkoch, voľačo fotili. V zadných vreckách som mal, pre prípad prepadnutia, zastrčené dve jednodolárovky, ako radil bedeker spred tridsiatich rokov - Aby som prípadného útočníka nenasral svojou insolventnosťou (ten bedeker bol naozaj starý, už aj preto, že za dolár si vykúpiš akurát tak odcvaknutú fotku kapely v Central Parku, nič viac).
Buď urobil bývalý starosta Giuliani v meste poriadok, ako hovorieva priateľ Juri o Rudym, alebo je všetko úplne inak, ako sa zasa voľakedy vyjadril istý rabín. Černosi boli rovnako pozorní (a rovnako nepríjemní) ako kdekoľvek inde v meste, alebo ak chcete: rovnako príjemní ako ich bieli bratia na Upper East Side. V ťažkej pohode.
Aby bola idylka dokonalá, zastavil nás po hodine chlapík, ktorý nás pozval do svojho súkromného múzea, kde mal zdokumentovanú históriu vzostupu čiernej rasy (tak sa vyjadril). Od Konga až po Obamu. Neviem odmietnuť, keď mám pocit, že môžem necitlivosťou uraziť. Preto som vošiel, aj keď ma ovalilo teplo, a vydržal som "odbornú prednášku" trvajúcu vyše hodiny.
Na malej ploche, asi vo veľkosti jednoizbového bytu so šatníkom a kuchyňou, mal sústredné "artefakty" z čias Ašantov a Kongov, až po súčasnosť reprezentovanú fotkami orchestra Duka Ellingtona (v životnej veľkosti), Josephine Baker, Muhammada Aliho, Malcolma X a súčasného amerického prezidenta. Informácie šéfa "múzea" boli natoľko vykonštruované a nezmyselne veselé, že po chvíli opadla moja stiesnenosť a začal som si (s pomocou môjho syna) robiť vtipy z nepresností, ktoré nám narozprával. Z jasných hlúpostí. Ale tie boli tak pôvabne zaobalené, cimrmanovsky prispôsobené jedinému cieľu, že som ho musel obdivovať...
Keď som sa opýtal na klince natrieskané do drevenej sošky (po dôkladnejšom prezeraní bolo jasné, že ide o napodobneninu), že čo robia v starodávnom artefakte, poškriabal sa po brade a poznamenal: "Dobrá otázka", a... prehodil na inú tému. Keď som sa pochválil účasťou na vystúpení Josephine Baker (bola pred rokmi na Bratislavskej Lýre), bolo jasné, že o nej nič nevie, napriek fotke v kúte miestnosti, ktorá ju zobrazovala v mladosti.
"Je stále taká pekná?" - opýtal sa.
"Nuž, vtedy to už bola pani v rokoch... a pri sebe" - zasmial som sa - "a mimochodom, je už vyše tridsať rokov mŕtva". Syn mu to preložil, ale Cimrmana to netrápilo.
Keď na záver, po potrasení rukami, vyslovil (očakávanú) žiadosť o finančnú podporu, nič menšie, ako dvadsaťdolárovku som nevylovil (jednoducho som v ten deň nebol pripravený na sofistikovaného huncúta, ktorý okráda dôverčivých hlupákov oveľa sympatickejšie ako to robievali jeho predchodcovia s nožom v ruke).
Nakoniec sme sa smiali všetci traja. On vedel, že vieme, nás tešilo, že to vie aj on :) Vybabral s nami a preto si tú dvacku rozhodne zaslúžil.
Aby som nevyšiel úplne naprázdno, poprosil som svojho syna, aby nás spolu odfotil.
To je on, môj nový kamarát, harlemský Cimrman
V ruke vrtí dvadsaťdolárovkou, možno ju zobral zo stola, aby som si to nerozmyslel :)
A tu je vchod do jeho múzea, na Adam Powell Clayton Blvd, niekde v jeho polovici
Moderný Harlem
Začiatok aj koniec, bulvár pomenovaný po hrdinovi Severnej Ameriky
Mimochodom, poslal by som všetkých "akožerasistov" na školenie do NY, s prianím, aby zažili aspoň to, čo my v minulom týždni: skvelých, korektných a emancipovaných čiernych Američanov. To bol najhlbší zážitok z cesty, a ak sa mýlim, tak je to najpríjemnejší omyl z NYC. Oni sú integrovanou zložkou mnohokultúrnej spoločnosti a spája ich hrdosť a príslušnosť k jednej vlasti.
