Niečo málo o Ľudovítovi Winterovi

Autor: Boris Burger | 30.10.2006 o 15:25 | (upravené 29.1.2012 o 18:08) Karma článku: 12,85 | Prečítané:  4280x

V roku 1870 na Sviatok Všetkých svätých sa narodil pán Ľudovít Winter, ktorého spomenula sestra Hermana vo svojom dnešnom článku.

Pripomenula mi vzácneho človeka, ktorého som mal ako dieťa šťastie spoznať. V roku 1962 sme sa presťahovali na 3 roky do svetoznámych Piešťan. Náhoda chcela, že sme dostali byt v pôvodnej vile bývalého nájomcu a budovateľa kúpeľov. V tesnom susedstve. Medzi nami bol iba bývalý salón, úplne prázdny s dávno vyhasnutým krbom a klietkou s andulkami. Pamätám si na meno dvoch: Šňuki a Hanzi:). Pôvodne ich bolo päť. Obývali klietku obrovských rozmerov, ktorá sa ale strácala v rozľahlej, prázdnej miestnosti. Opi, ako sme volali starého pána, mal už 92 rokov, ale bol to nesmierne vitálny chlap. Dožil sa deväťdesiatosem, keď po návrate z Ameriky, loďou (!), zomrel vo "svojom" meste.

Ľudovít "Opi" Winter, židovský podnikateľ maďarského pôvodu, dovŕšil dielo svojho otca a priviedol kúpele na vrchol. Tieto slová som si prečítal v encyklopédii po revolúcii. Pre mňa to bol drahý ujo, nesmierne ľudský, nezatrpknutý, filantropicky založený človek. Sedával som mu po vyučovaní na kolenách a počúval historky o slávnych návštevníkoch Piešťan. Pre môjho brata i pre mňa boli jeho dvere vždy otvorené. Aj keď bol židovského vierovyznania, Štedrý večer trávil v kruhu našej rodiny a modlil sa s nami. Na Veľkú noc sme chodievali vyšibať jeho opatrovateľku, ktorá bola rovnakého náboženstva ako starý pán. Napadá mi, že za jeho života som ani netušil, že nie je "náš".

Chcel som iba pár slovami pripomenúť veľkého človeka, ktorý rozdával radosť na všetky strany, napriek tomu, že žil v skromných podmienkách (dvojizbový malý byt), nikdy nezatrpkol, nenadával na osud alebo režim vtedajšej republiky. Požíval úctu všetkých nájomníkov domu, ktorý mu voľakedy patril. Nikto si netrúfol navštevovať prázdny salón (on by nebol proti), ktorý domová správa ponechala ako spoločný bytový priestor. Pre prirodzenú úctu k neobyčajnému človeku. Mali sme to šťastie (mama, otec, brat a ja) večer čo večer, že sme sa s ním mohli stretávať.

Na pozvanie rodiny odcestoval, asi v roku 1964, loďou do Ameriky. My sme sa vrátili naspäť do Bratislavy. Ostali sme v listovom styku, ale nikdy viac som ho nevidel. V roku 1968 sme boli na jeho pohrebe v brnianskom krematóriu. Česť pamiatke tohoto človeka (vybudoval nemocnicu pre zamestnancov, kde platili symbolickým grajciarom. V Piešťanoch finančne pomáhal niekoľkým rodinám z peňazí, ktoré mu občas zaslali príbuzní spoza mláky, miloval deti).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Sagan skončil v štrnástej etape štvrtý, po skvelom závere vyhral Fraile

Slovenský cyklista opäť zvýšil svoj náskok v bodovacej súťaži.

SVET

Únia zatvára hranice. Opúšťa tým myšlienky Schengenu

Z núdzových opatrení sa stávajú dlhodobé.

Dnes píše Jaroslav Rumpli

Trump je tým najhorším spojením Danka s Gašparovičom

Metafory zlyhávajú.


Už ste čítali?