Mali sme takú tetu, rodinnú známu, typ, o ktorom po čase neviete, či naozaj nepatrí do famílie? Minimálne, nikto si časom nespomenie, ako a kedy sa u vás tento "bratislavský" druh objavil. Dedí sa po generáciách. Tak ako navštevuje rodičov, tak navštevuje aj ich deti a vnukov. Všade je vítaná. Pretože je to teta. Dobrá víla. Občas so šampusom v ruke, neskôr, ako idú roky, s paličkou (jasné, že šviháckou, elegantnou, "typiš pinafeld"- termín, ktorý vymyslela. Až po rokoch som pochopil, že je to ananás:), a žiadna značka módneho doplnku, keď som v zelovoci, čakajúc v rade, čítal nápis na konzerve, ktorú som mal v koši (pinneapple, jeho "ponemčená", upravená verzia).
Žila sama. Nikdy sa nevydala a nemala deti. Raz sa u nás dlhšie neukázala a dostal som strach, mala už svoje najlepšie roky za sebou. Vybral som sa teda prvýkrát v živote k nej, že čo sa deje, či nie je náhodou chorá... Na adresu, ktorú mi v slabej chvíli dala. Dlho som vyzváňal, klopal na dvere, keď otvorila, v ruke držala browning. Skoro som odpadol od strachu."To si ty? Poď ďalej, čakala som kamarátku."
Bola takým generálom v sukni. Chvíľu ako chlap, chvíľu nežná stará dáma. Viem o nej iba to, čo mi sama povedala. Veľmi málo. Neviem či niekomu povedala viac. Naznačovala, že mala "čosi" s Andrejom Hlinkom (pochádzala z Ružomberka) aj s Ľudovítom Fullom (videl som akt, o ktorom tvrdila, že zobrazuje ju - neviem naisto, nepoznal som ju v mladosti, ani som nevedel posúdiť, či je na obrázku ona alebo nie. K otcovi národa sa radšej nevyjadrujem, ale ako teta hovorievala: "Myslíš, že on sa narodil bez TOHO?"
Každý ju mal rád. Aj ja. Ale celý život mi "pila" krv. Jajkala, ochkala. Pri každej návšteve, alebo telefonáte, nikdy nezabudla, po privítaní : "Dnes ma tak boli žalúdok (nohy, chrbát, hlava, ruka, žlčník, pečeň, obličky, čokoľvek, čo vám len príde na um), že sa asi zbláznim! Bolel ťa niekedy žalúdok, vieš ako to vôbec bolí?", opýtala sa raz. "Ja? Veď som mal desať rokov vred na dvanástniku, už si nepamätáš?", kontroval som pobúrený, že myslí iba na seba a že mi položí takú nehoráznu otázku.
Bola to statočná žena, ale ustráchaná na smrť, keď ju čo i len pichlo pri zadku... Keď umierala v požehnanom veku, pri návšteve v nemocnici mi víťazoslávne povedala (vtedy už bola naozaj chorá, ale uznajte, keď má človek deväťdesiat, hádam má na to aj nárok?): "Vidíš, nikto mi neveril, že som naozaj chorá, ani ty!"
Vtedy som si spomenul na hrdinku tej knihy a napriek vážnosti situácie chcelo sa mi vybuchnúť do rehotu. Ale v skutočnosti som si iba ticho sadol na okraj postele a previnilo prikývol. Nemohol som jej predsa vysvetľovať v tom okamihu, aké to bolo všetko za tie roky, veď "zomierala" temer tridsať rokov, zbytočné.
Hypochonder zomiera sto ráz denne - tento výrok som niekde čítal a napadol mi aj teraz, keď som sa dolámaný vrátil z večernej prechádzky. Bolí ma pečeň, noha, hlava, kosti. Asi sa z toho už nevyhrabem, to iba syn si zo mňa stále robí srandu. Raz bude prekvapený. Dúfam, že sa nebude smiať a budem mať pravdu:). Hoci aj o tridsať rokov! Tak:)
Myslím na Teba, Frau Kostka... Napadajú mi všetky tie kraviny, čo sme spolu narozprávali pri žolíkovi. Igristoe, ktoré sme pri tom vypili. Ani neviem kde si pochovaná. Tak ako si k nám záhadne, niekedy cez vojnu prišla, udomácnila sa, tak si aj zmizla. Pochovala Ťa neznáma neter na neznámom mieste, niekde v Čechách. Ani ten "piškóta," môj syn si už na Teba nepamätá. Dúfam, že prežívaš, reinkarnovaná v inej rodine, generálka! Tak si mi prišla na um... Nepotuluješ sa niekde po okolí, ako Večný Žid?
