Boris Burger
Kde dostať držkovú v New Yorku
Ešte v Bratislave som si zisťoval, kde je v NY slovenská reštaurácia. Na nete boli najčastejšie odkazy na Milan's Restaurant v Brooklyne, 5th Avenue.
Zoznam autorových rubrík: Moje kecy, Nakrátko, Pokus o poéziu, Rozprávanie z ciest, Listy Štefana Bohunického, Veselé povzdychy, Nadlho, Príbeh bývalého miništranta, poviedka na nedeľu, Fotografie-súkromné, Súkromné, Nezaradené
Ešte v Bratislave som si zisťoval, kde je v NY slovenská reštaurácia. Na nete boli najčastejšie odkazy na Milan's Restaurant v Brooklyne, 5th Avenue.
Keď sa ocitnete v newyorskom Harleme, kde ste náhodou jediní bieli...
Tlak na futbalistov, aby vyriešili za nás všetky naše problémy :), aj vďaka pozornosti, ktorú venujeme voľbám, na chvíľu pominul. A tak sme v Prahe slávne vyhrali :)
Minuli sa. Aj keď v izbe ešte beží telka a v kúte svieti stromček, minuli sa.
Správa , ktorú Sme prevzalo od TASR ma pobavila. Britská kráľovná, Jej Veličenstvo Alžbeta II. navštívi Slovensko. Ona sama si vyberie čo chce vidieť. Preto som sa zasmial vyjadreniu pána prezidenta Gašparoviča, ktoré som si v závere prečítal. Myslí si pán prezident, že protokol panovníčke vyberie vhodné miesta, kde by videla ako žije Slovák v skutočnosti? :) Miesta, ktoré kráľovná 16 krajín a panovníčka 130 miliónov ľudí navštívi, nevyberá slovenská strana. Kráľovná si sama povie, respektíve jej protokol naznačí, čo by chceli vidieť, povedal prezident. Návštevu britskej panovníčky považuje Gašparovič za veľkú poctu pre našu krajinu. Kráľovná, ktorá nie často vycestúva zo svojej krajiny, príde na Slovensko. Preto chceme urobiť všetko pre to, aby sme mohli jej veličenstvu ukázať, ako v skutočnosti slovenský občan žije, zhrnul svoj cieľ ako hostiteľ. 5. 9. 2008 15:34:00 | Copyright © TASR 2008 Foto: http://images.google.sk/imgres
Každý rok si opakujem, že žalúdok mám iba jeden, a že na Vianoce stačí kaprík, šalát, kapustnica, oblátky, med a pupáky. Plus zemiaky na pyré (to dávame k mliečnej kapustnici, takej, akú zvykla robievať naša mama). No, a pár fliaš minerálky, džús, chlieb a pečivo.
Prišla na mňa únava. Sadol som si na lavičku. Privrel oči a driemal. Bola skoro polnoc. Hypermarket s nepretržitou prevádzkou. Syn ešte pozeral nejaké cédečká. Čakal som a takmer zaspal. - Tak čo, starký, prišiel si sa vyspať? Otvorím oči: strážna služba. Chlapík v tmavomodrom sa skláňa s odporom nad neoholeným, unaveným, vyčerpaným chlapom. - Prosím? Sliepňam. V momente mi prejde hlavou celý život :) Pozriem na neho. - Nie, ja tu čakám, už som nevládal chodiť! Hovorím ospravedlňujúco a hanbím sa, akoby som klamal. Neverí mi. Podíde bokom a čaká. Sleduje ma pohľadom. Prejde hádam dvadsať minút. Hurá, už nie som sám. Postavím sa a víťazoslávne pozriem na strážcu. Tvár ma ako z kameňa. Žiadne emócie. Je mu to jedno. Hlavne, že nemá problém s bezdomovcom. Odchádzam, ale ešte predtým idem na toaletu. Chcem sa pozrieť do zrkadla. Nie je tam, niekto ho odmontoval a ukradol. Tak až doma... - To fakt? Pýta sa. Fakt! :)
Ako mladí, nadšení pionieri, tak džavotali niektorí novinári s pánom Mečiarom. Mali šťastie, súdruh to nezneužil, robil si z nich prdel inak: venoval sa im. Nevídane zhovorčivý, múdry a uvážlivý (aj keď som zbadal v jeho očiach taký ten nepochopiteľný údiv: Čo sa to deje, myslí to ten Fico vážne?) a oni lapali každé jeho slovíčko s úctou a zvedavosťou, ako voľakedy my, pred rokmi na zédeeške, hlášky partizánov. Nezmyselne opakované, zbytočne položené otázky vo mne vyvolali dojem, že stojac pred celebritou, nemôžu uveriť v toľké šťastie a zabudli na všetko ponižovanie a urážky, ktoré pán predseda v minulosti uštedril novinárskemu stavu.... Spánombohom, ak podobní ľudia (niektorí novinári z hlúčika) píšu politické komentáre alebo analyzujú politiku v audiovizuálnych médiách. Mal som o nich lepšiu mienku... Napokon, pozrite si to sami: http://www.sme.sk/c/3611112/Meciar-Mam-pred-vami-klacat.html Ozaj, tiež som sa voľakedy nevedel vzdať spoločnosti niektorých ľudí, a keď mi dochádzala invencia, trepal som stále to isté, ale hádam ma ospravedlňoval vek a zaľúbenosť :) Niektoré novinárky na videu pôsobia pri predsedo
Sú situácie, keď je človek naštvaný, že z neho vyplávajú najprimitívnejšie nadávky. V podstate: ničoho sa nezbavíme. Sprevádza nás to po celý život. To, v čom sme vyrastali, čo sme počuli, čo sa na nás nalepilo. Aj vtedy, keď s tým jednoducho nesúhlasíme, vplyv okolia poznačuje naše podprahové vnímanie. Je to ako s reklamou, ktorú nenávidíš, ale predsa ťa ovplyvní. Vedci to dokázali... Nezáleží na tom, že človek sa na veci začne pozerať inak. Je to ako sen, ktorý sa opakovane a neprajne vracia. V krajných situáciach reagujeme ako v časoch, keď sme sa držali maminej sukne, a vyrastali na jej jedine správnom pohľade na život. Nemusí byť zďaleka spravodlivý... Aj naše maminky vyrastali v nejakom prostredí.
Nejako nám spohodlnela mládež. Voľakedy, a to vonkoncom nebolo tak dávno, sme sa predháňali, aby sme svoje kamarátky, príbuzné či spolužiačky vyšibali ráno, čo najskôr. Prísť po deviatej to už bola hanba.
V knihe Elmore Leonarda (po česky: Buď v klidu) kľačí pri umierajúcom synovi matka. Srdcervúco plače a kričí: Vidíš, hovorila som ti, že raz takto skončíš! Bolo to srdcervúce, ale rovnako, víťazoslávne konštatovanie (nepočúval ju, jej dobre rady a zaplietol sa s darebákmi, ktorí ho postrelili).
Dva roky používam na čítanie okuliare. Teda, pôvodne boli iba na čítanie, ale už po pár mesiacoch ich nosenia mi tak zleniveli oči, že som ich začal zakladať na nos aj pri všetkých činnostiach na blízko: varenie, žehlenie a v práci aj pri spájkovaní batérií do podcentrál, alebo pri výmene riadiacich modulov. Pri počítači mám škulky úplne samozrejme. Občas sa pozabudnem a nechám si ich aj vtedy, keď ich bezprostredne nepotrebujem. Nechtiac si tak kazím zrak, ešte viac.
Hádam ho dokončíme, ale čím je byt starší, zanedbanejší a menší, tým sa v ňom ťažšie robia opravy a úpravy (ach, ešte predsieň, miniatúrna kuchyňa preplnená všeličím, kúpeľňa, záchod, predsieň, zárubne a dvere).